Akciový trh – obľúbený barometer ekonomického zdravia našej krajiny – sa opäť dostal do centra pozornosti a takmer každý deň predvádza rekordné predstavenie. Čísla akoby šepkali o triumfe, bohatstve a prosperujúcom hospodárstve. Tieto vznešené ukazovatele však môžu pôsobiť ako trblietavá predná strana inak obyčajnej fasády. Ak sa pozrieme za titulky, objaví sa iný príbeh, v ktorom ekonomická prosperita zostáva pre mnohých frustrujúco nedostupná, aj keď sa zdá, že trhy predvádzajú svoj najlepší trik.
Ako došlo k takému výraznému rozporu medzi akciovým trhom a skutočnou ekonomikou?
V našom národnom povedomí sa udomácnil mýtus, že tieto dva pohyby sú v súlade, pričom zisky spoločností sa stotožňujú s prosperitou strednej triedy a predpokladá sa, že neustále rastúci Dow Jones musí znamenať, že všetci nejakým spôsobom vyhrávame. Priemernej americkej domácnosti sa však tieto trhové vzostupy nedotýkajú, pretože hospodársky rast sa sotva premietol do zvyšovania miezd alebo väčších príležitostí. Ak niečo, tak naše očarenie trhom len prehĺbilo rozdiely.
Aby sme pochopili, ako sa táto zvláštna priepasť zväčšila, musíme sa pozrieť do obdobia, keď sa vzťah Ameriky ku korporáciám začal meniť. Moderná korporácia kedysi slúžila ako dopravný pás, ktorý prerozdeľoval bohatstvo prostredníctvom miezd, dôchodkov a výhod a pomáhal budovať pevnú, aj keď niekedy skromnú strednú triedu. Potom v roku 1970 ekonóm Milton Friedman uverejnil dnes už slávnu esej, v ktorej vyhlásil, že spoločenskou zodpovednosťou podniku je zvyšovanie jeho zisku. A tak sa začala tichá revolúcia, ktorá zmenila nielen americké pracovisko, ale aj samotný význam úspechu.
Dnes sa odmeny za víťazstvá na trhu rozdeľujú selektívnejšie. Akcie vlastní menej domácností ako kedykoľvek predtým a časť ekonomického koláča, ktorú si nárokuje práca, sa v priebehu desaťročí neustále zmenšuje. Tí, ktorí z toho profitujú – manažéri, finančníci a najvyššia vrstva bohatstva – to robia spôsobom, ktorý prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými. Vidíme, ako sa odohráva známy rituál: spoločnosti zvyšujú ceny akcií tým, že presmerujú zisky na spätné odkúpenie akcií a dividendy, často na úkor reinvestovania do vlastného rastu alebo dokonca do vlastných zamestnancov.
Nástroje finančného inžinierstva
Nástroje finančného inžinierstva – akokoľvek sú zložité a nepolapiteľné – sa zdajú byť vytvorené s jediným cieľom: vytvoriť ilúziu pokroku. Spätné odkúpenie akcií, ktoré bolo kedysi odsudzované ako forma manipulácie s trhom, sa stalo obľúbeným nástrojom na zvýšenie cien akcií. Spoločnosti v indexe S&P 500 v rokoch 2007 až 2016 vynaložili viac ako polovicu svojich ziskov na spätný odkup akcií. Ďalších 39 % išlo na dividendy, pričom na výskum, vývoj alebo zvyšovanie miezd zostal len malý zlomok. Za tieto rozhodnutia, ktoré investori oslavujú, sa platí menou straty pracovných miest, zatvorených tovární a celých komunít, ktoré sa ocitli v úpadku hospodárstva.
Následky zasiahli aj také miesta, ako je Brokaw v štáte Wisconsin, kde zatvorenie storočnej papierne Wausau Paper spôsobilo v meste šok. Jej zánik nebol dôsledkom zlého podnikania, ale požiadaviek akcionárov na rýchlejšiu návratnosť investícií. Tento príbeh je sotva ojedinelý. Pre mnohých ľudí už americký sen neznamená prosperitu vďaka tvrdej práci, ale prežitie v ekonomike, ktorá sa cíti ľahostajná k ich bojom.
Medzitým akciové indexy ako S&P 500 a Dow Jones zostávajú uctievanými kultúrnymi ikonami, ktorých výkyvy sa sledujú rovnako pozorne ako meteorológ sleduje počasie. Indexy – napriek tomu, že sa tvária nestranne – sa čoraz viac stávajú prostriedkom koncentrácie bohatstva namiesto jeho šírenia. S každým novým rekordom sa priepasť medzi vnímaním verejnosti a ekonomickou realitou zväčšuje.
Možno je teda akciový trh lepším meradlom túžob ako úspechov. Neodráža konkrétny stav amerického života, ale nehmotné nádeje a špekulatívnu energiu investorov, ktorí neustále napínajú svoje sily smerom k nedosiahnuteľnému horizontu. Pozorovať prudký rast trhu znamená byť svedkom veľkolepého predstavenia, ktoré od nás vyžaduje, aby sme prestali veriť a prijali možnosť nekonečného rastu, aj keď cítime, ako sa nám pod nohami podlamuje zem.
To však neznamená, že trh nemá žiadny reálny vplyv.
Jeho pohyby formujú správanie podnikov, usmerňujú investičné stratégie a ovplyvňujú verejnú politiku. Svojou neúnavnou snahou odmeniť predovšetkým akcionárov však zmenil výpočet toho, čo znamená byť v Amerike úspešný. Dôsledky tejto zmeny sa potichu hromadili celé desaťročia a podkopávali základy spoločnej prosperity, ktorá kedysi definovala náš hospodársky étos.
Riešením však nie je jednoducho upustiť od snahy o dosiahnutie hodnoty pre akcionárov, ale nanovo ju definovať. Nastal čas predstaviť si hospodárstvo, v ktorom sa korporácie v Amerike vrátia k dlhodobej vízii, kde akcionári vidia hodnotu nielen vo svojich akciách, ale aj v blahobyte zamestnancov a odolnosti komunít. Ak má byť trh viac ako len hra s číslami, musí odrážať obnovenú spoločenskú zmluvu – takú, ktorá nevyžaduje voľbu medzi ziskom a ľuďmi.
Rekordné hodnoty akciového trhu môžu byť pri všetkej svojej oslnivosti len trblietavými ukazovateľmi cesty, ktorá nikam konkrétne nevedie. To, čo sa nachádza za nimi, zostáva neisté, ale treba sa rozhodnúť, kam nás táto cesta povedie ďalej: k budúcnosti založenej na spoločnom raste alebo k pozlátenej ére definovanej prehlbujúcimi sa nerovnosťami. A hodiny tikajú tak isto, ako tikajú hodiny na trhu.
Ak sa chcete dozvedieť viac o investovaní a táto téma vás vzrušuje, musíte navštíviť NAŠU STRÁNKU